Súťaž k 100. výročiu narodenia Gorazda Zvonického

Súťaž k 100. výročiu narodenia Gorazda Zvonického

Gorazd Zvonický bol vlastným menom Andrej Šándor. Narodil sa 29.júna 1913 v Močaranoch, dnes mestská časť Michalovce. Zomrel 27.júla 1995 v Ríme. Bol slovenský básnik katolíckej moderny, katolícky kňaz - salezián, misionár, pedagóg, prekladateľ a významný exilový spisovateľ.

Úžasný človek, ktorý miloval život a všetko, čo k tomu patrí. Nebál sa prekonávať prekážky, ktoré mu život pripravil.  Svoje pocity vyjadroval vo veršoch. Neustály optimizmus a radosť zo života  mu pomáhali v najťažších chvíľach.

Okolo nový život kypí,

aj ľudský duch je veselý,

veď začínajú kvitnúť lipy,

chystajúc slávnosť pre včely.

Vyrastal v chudobnom maloroľníckom prostredí ako piate z ôsmich detí. Šiel študovať do kňazského seminára ku saleziánom. Večné sľuby saleziánskeho rehoľníka zložil 11.novembra 1940.

Za saleziánskeho kňaza bol vysvätený 29. júna 1948 biskupom Dr. Štefam Trochtom.

Počas povinnej vojenčiny sa zoznámil s básnikmi Jankom Silanom a Pavlom Ušákom Olivom, ktorí v ňom prebudili záujem o poéziu. Až do násilného zatvorenia biskupského seminára v Trnave (19. mája 1949) pôsobil ako školský radca. Zároveň bol redaktorom časopisu Mládež a misie. V júni 1949 bol menovaný za správcu farnosti  v Michalovciach.

Časy boli naozaj zlé a kruté,  prežíval obavy a strach, jeho nádej na nový život a slobodu boli silnejšie. Práve táto originálna báseň bola vytvorená 5. februára 1950 v Michalovciach.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

V noci z 13. na 14. apríla 1950 sa po zatknutí dostal do izolačného tábora pre duchovných v Podolínci, tu spolu so stovkami iných rehoľníkov strávil niekoľko tvrdých mesiacov. 

V auguste 1950 sa mu podarilo z tábora utiecť, 22.októbra 1950 tajne prešiel hranice cez rieku Morava a odišiel do slobodného zahraničia. Po krátkom pobyte v Taliansku odišiel do Buenos Aires v Argentíne, tu sa aktívne zapojil do práce v Spolku slovenských spisovateľov a Zahraničnej Matice slovenskej. Počas tohto pobytu nezabúdal na svoju rodinu a najbližších, často im posielal listy. Pri príležitosti narodenia malého Paľka napísal  prianie: ,, Vítam ťa s radosťou na životnej postati, na životnej ceste a pozdravujem Ťa, ako najkrajšie viem. Prajem Ti toľko šťastia a radosti, aby si v ich záplave ani len nepocítil pichnutie tŕnia, ktorému sa ťažko vieme vyhnúť my ľudia."

Veľmi si vážil aj svoju matku a jej lásku. Aj tieto pocity vyjadril v jednom liste, ktorý písal svojej rodine zo zahraničia.

Čo chceš viac od materskej lásky?

Rozvetvuje sa v každom smere,

vydrhne dlážku, plienky perie,

zemiačky čistí, žehlí vrásky

a pozdvihuje srdcia k viere...

Počas pobytu v zahraničí sa venoval viacerým aktivitám, medzi ktoré patrila aj návšteva v starobinci. Nikdy si nesťažoval a veľmi sa na týchto ľudí tešil. Hovorieval, že jeho duch tam pookreje. V jednom z ďalších listov napísal:,, Kto nevie viac dávať alebo nemá čo dávať, to už je skutočne starý a tomu niet pomoci. Je starý aj pre život hore."

Časť svojho života sa venoval profesii učiteľa. Svojich študentov si veľmi vážil a mal rád. Bolo to aj naopak. Vo svojej korešpondencii s rodinou písal aj zážitky zo školy. Toto je jeden z nich.

Každý rok sa podrobujem lekárskej kontrole aspoň štyrikrát, lebo lekár si to žiada. Ku koncu minulého školského roku som sa vrátil z kliniky a na budúcej hodine som povedal najstarším žiakom (študentom), čo mi lekár povedal: ,, Váha ideálna, krvný tlak ideálny, srdce ideálne... – Potom sa opýtal:  Teda, chlapci, čo mi ešte chýba? – a z jedného to vyhŕklo:  Ideálni žiaci! – Trieda sa rozosmiala, aj ja, ale som im musel právom zalichotiť. – Nie ste ďaleko od ideálnych...  – V škole často nájdem veľa radosti a zadosučinenia. Škoda, že hodina prejde niekedy tak rýchlo, že aj oni si zašomrajú: „Prečo tak skoro zvoní?"

Za služby talianskej kultúre mu 29. júna 1993 udelil prezident  Talianskej republiky vysoké štátne vyznamenanie Rytiersky rád za zásluhy o Taliansku republiku. Za šírenie mariánskej úcty dostal ocenenie v podobe členstva v inštitúcii Academia Mariana v Ríme.

Dožil sa pádu komunizmu, zomrel v Ríme a bol pochovaný v slovenskej hrobke na cintoríne Prima Porta na Via Flaminia. 29. júna 1996 boli jeho telesné pozostatky prenesené na Národný cintorín v Martine.

Tento rok si pripomíname jeho 100. výročie. Charizma tohto človeka nám má čo povedať aj dnes. Mnohé plnohodnotné myšlienky, chuť žiť, vytrvalosť sú vecami, ktoré nám môžu poslúžiť ako príklad.

Pri príležitosti 100. výročia narodenia saleziána Gorazda Zvonického, ktoré si pripomenieme 29. júna 2013,  naša škola usporiadala súťaž o najkrajšiu prezentáciu o tomto slovenskom básnikovi katolíckej moderny. Úlohou žiakov bolo priblížiť jeho tvorbu, ocenenia a iné zaujímavosti z jeho života.

 

Z množstva prezentácií sme vybrali najlepšiu, ktorú si môžete pozrieť na stránke školy.

 

Martin Brnický z III. GDM

 

 

Dominik Bartoš z I. GDM

 

 

Juraj Bartoš z I. A