Tri týždne v nemeckom Gut Wehlitz

Tri týždne v nemeckom Gut Wehlitz

Oznam, že sa v októbri chystá výlet do Nemecka vyvolal rozruch na celej škole. Malo ísť iba pätnásť žiakov. Desať autoopravárov a päť stolárov. Každý čakal, či vyberú práve jeho. Na moje veľké prekvapenie a hlavne potešenie, vybrali aj mňa. Tým, ktorí sa tam nedostali chcem aspoň priblížiť náš trojtýždňový pobyt v Nemecku.

 

Po príchode do mestečka Schkeuditz sme sa stretli s našim sprievodcom Martinom, ktorý našťastie hovoril česky a oboznámil nás so systémom, ktorý funguje v areáli ubytovne a dielní na usadlosti Gut Wehlitz. Stretnutie s riaditeľom prebehlo v angličtine a našu skupinu v komunikácii zachraňoval Jano Synák. Potom sme sa pobrali do svojich izieb vybaliť sa a oddýchnuť si po desaťhodinovej ceste. Boli sme milo prekvapení z perfektného vybavenia izieb a kúpeľní. Zo steny na nás pozerala plazma a mäkké postele nám dožičili príjemný oddych.

Na druhý deň, v utorok ráno, sme sa po výdatných raňajkách pobrali na neďalekú vlakovú zastávku a s potešením prijali fakt, že dnes na prax ešte nepôjdeme. Namiesto toho sme sa vlakom odviezli do Lipska, vzdialeného od Schkeuditzu asi dvadsať kilometrov. Prezerali sme si pamiatky a Martin nás oboznámil s históriou Lipska. Pohľad z výškovej budovy na slnkom zaliate mesto bol vskutku nádherný.

Neskôr sme sa previezli električkou k zoologickej záhrade. Dostali sme rozchod na tri hodiny a my sme ich využili na peknú prechádzku záhradou a pozorovanie rôznych zvierat, ktoré sa na nás placho pozerali z klietok. Za najkrajšie z nich by som považoval päť  slonov, netrpezlivo čakajúcich na večeru a dva tigre, jedného pokojne odfukujúceho a druhého, ktorý sa z dlhej chvíle prechádzal dookola po klietke obzerajúc si popritom zvedavých návštevníkov chladným pohľadom. Nechýbali ani zebry, žirafy, či nepokojné kengury. V dobrej nálade sme sa nakoniec pobrali električkou na stanicu a odtiaľ do Schkeuditzu.

Všetkých nás potešilo, že v našom areáli sa nachádza aj malý bar, kde sme sa všetci stretali s rôznymi skupinami, napríklad z Poľska, Maďarska, či dokonca zo Španielska alebo Chorvátska. No myslím si, a dovolím si to povedať za nás všetkých, že najviac nás potešili dve skupiny Sloveniek z Bratislavy a z Košíc.

A znova je tu večer a my sa tešíme na ďalší deň, čaká na nás práca a kto by sa netešil, keď začíname o deviatej? 

V stredu ráno sme sa, oblečení v montérkach, spoločne stretli pred dielňou a o deviatej vstúpili na pracovisko. Zoznámili sme sa s hlavným majstrom, ktorý nám vysvetlil čo máme robiť a my sme sa s chuťou pustili do práce. Dostali sme za úlohu skonštruovať malý elektromobil. No, poviete si, znie to dobre, ale nás čakala ťažká a dôkladná práca. Ako prvé sme si museli nachystať materiál a to už nebola sranda. Naším náradím bola pílka a pilník. Veľmi nám pri tejto práci pomohli skúsenosti s ručným opracovaním kovov, ktoré sme si osvojili v prvom ročníku našej školy. Po vyhotovení prvých kusov sme sa konečne dali do zvárania základného rámu.

Piati stolári, ktorí boli s nami, pracovali v susednej dielni. Začali s opravou pokazených stoličiek a stolov, robili rám dverí, skrinky z masívu, krmelec pre daniele alebo brúsili a brúsili...

Ako nám odľahlo, keď náš majster zahlásil: ,,Ende“ my sme upratali dielňu a pobrali sa na izby vyzliecť sa a umyť. Niektorí z nás sa pobrali do obchodu a iní sa unavení natiahli na posteľ.

Večer sme sa opäť stretli v našom bare, kde sme si posedeli pri chutnom čaji, zahrali si dámu, či biliard a porozprávali sa s kamarátmi a kamarátkami. Pred jedenástou sme všetci odišli na izby, umyli sa a uložili sa na vytúžený odpočinok.

A je tu štvrtok a my sa znova dávame do práce. Iste si viete predstaviť ten pocit, keď vám ide robota od ruky. A tak sme postupne pílili, pilníkovali a zvárali. Náš elektromobil dostával stále reálnejší vzhľad. Napredovali sme síce rýchlo, lenže naša práca nebola až taká dokonalá ako by sme si želali. A tak po niekoľkých upozorneniach majstra na rozličné chyby sa naším heslom stala veta: ,,Pomaly ďalej zájdeš“. 

Poobedie sme venovali športu, keďže tu bolo volejbalové, futbalové a aj badmintonové ihrisko mohli sme si vybrať, na čo sme mali chuť. Keďže boli medzi nami aj takí, ktorí šport neobľubujú, využili televízor a pozreli si nejaký film. V bare sme sa už nestretli všetci, niektorí sa potešili možnosti pripojenia na Wi-Fi, zapli Facebook alebo Skype. ,,Och, zajtra je už piatok,“ povzdychli si niektorí. Prečo? Neviete? Nuž, tak vám to poviem. Večer je rozlúčka s našimi slovenskými kamarátkami a nikto z nás nechce, aby odišli.

Piatok ráno. Toto doobedie ani nebudem opisovať, pretože každý už čaká len na večer.

Bar bol doslova narvaný ľuďmi. Piesne sa striedali ako na páse a parket sa hemžil tanečníkmi. Iní sedeli na gaučoch a rozprávali sa. Atmosféra bola báječná. Ale ako sa hovorí, že v najlepšom treba prestať, tak sme aj my museli ukončiť zábavu, pretože bolo už veľa hodín. Nastalo lúčenie, mnohí si aj poplakali, posledné fotky, objatia, bozky... Tak teda dobrú noc.

Ráno si niektorí privstali, aby sa rozlúčili a zaželali šťastnú cestu. Celý deň sme mali voľný. Niektorí z nás ho využili na prehliadku neďalekého letiska Lipsko – Hale.

Skoré nedeľné ráno sme už sedeli vo vlaku, aby sme stihli svätú omšu v neďalekej obci Wahren. Po omši sme sa odviezli vlakom do Lipska a odtiaľ do Drážďan. Prehliadka mesta spojená s lekciou z angličtiny, pretože výklad bol v angličtine, bola pekným kultúrnym zážitkom. Po návrate do Schkeuditzu a po dobrej večeri sme si nachystali montérky a tešíme sa na ďalší týždeň.

Za tento týždeň dostala naša elektrická buggy kolesá, sedačku, volant, riadenie, brzdy a plno iných dôležitých súčiastok. Nebolo ich veľa, no bolo dôležité ich urobiť kvalitne. Ako príklad uvediem kĺb na riadení, s ktorým bolo asi najviac práce. Bolo treba ručne narezať, obrúsiť a navŕtať pásovinu o hrúbke päť milimetrov, presne uchytiť a ešte presnejšie zvariť. Takže roboty sme mali vyše hlavy.

A je tu piatok. Čaká nás už len týždeň praxe, za ktorý musíme na buggy urobiť okrytovanie a kabeláž.

Po trojhodinovej ceste vlakom sme sa v sobotu okolo desiatej dostavili na stanicu v Berlíne. Počkali sme na nášho poľského sprievodcu Michaela a spolu s ním sa odobrali do hotela, kde sme si zložili veci.

A začína prehliadka mesta. Zastavili sme sa pri sídle premiérky Merkelovej, obzreli si palác Reichstag, kde mal za druhej svetovej vojny svoju kanceláriu  Adolf Hitler. Zistili sme, že čiara skladajúca sa z dvoch radov štvorcových kameňov sú miesta kade sa tiahol známy Berlínsky múr. Ďalej nás Michael zaviedol ku pomníku ruských vojakov, ktorí zahynuli počas oslobodzovania Berlína. A je tu to, na čo som sa tešil. Brandenburg. Prekrásna brána, ktorá bola za čias rozdelenia Berlína hranicou medzi medzi východnou a západnou časťou. Prešli sme sa po známej ulici „Unter den Linden“ a nasledujúca zastávka bola pri Pomníku holokaustu, pozostávajúceho z veľkého množstva kvádrov rôznych veľkostí, vytvárajúcich hotové bludisko. Tu sme dostali na chvíľu rozchod a mali sme možnosť prejsť sa cez tento zaujímavý pomník. Pobrali sme sa ďalej a zastavili sa pod hotelom The Ritz Carlton, kde len pre zaujímavosť stojí ubytovanie na jednu noc dvadsaťšesť a pol tisíc eur. Hneď pred hotelom bol postavený pomník zo zvyškov Berlínskeho múru, na pamiatku tým, ktorí boli zastrelení pri pokuse o jeho prekročenie. Odtiaľto sme sa pobrali do Sony centra, veľkého nákupného strediska. Zaujímavý bol hlavne pohlaď na šesťmetrovú žirafu postavenú z legových kociek. ,,Hotel automobilov“. Čo to je? Túto otázku som si kládol aj ja kým som neuvidel niečo nádherné. Pohlaď na vyše dvesto automobilov z rôznych období, či už to bolo prastaré Audi alebo najnovšie Lamborgini. Bolo to vskutku úchvatné. No, čakalo nás technické múzeum, a tak sme sa museli pobrať ďalej. Aj tu bolo plno veľmi zaujímavých vecí, vynálezov, strojov, múzeum dopravy, fyziky atď. Keďže sme ľudia a ľudia sa dokážu unaviť, odobrali sme sa do Hotela M, aby sme si po celodennej chôdzi oddýchli a načerpali síl do nového dňa.

Je nedeľa ráno a prehliadka pokračuje. Dnes to je skôr o histórii. Videli sme budovu Humboldtovej univerzity, divadlo, budovu s najväčším skladom historických zbraní, staré, nové a pergamenové múzeum, a nakoniec Alexanderplatz s televíznym vysielačom vysokým 365 metrov. Našu prehliadku sme čiastočne ukončili poľskou svätou omšou v kostole, ktorí spravujú saleziáni. Popoludní nám náš sprievodca ukázal zaujímavé vodné hodiny, ktoré ukazujú čas prelievaním vody do nádob. Potom sme si už iba pobalili veci a odišli na stanicu a odtiaľ vlakom do Schkeuditzu.

A je tu posledný týždeň. Na praxi sa elektrikári dali s chuťou do naťahovania elektriky a mechanici nachystali a natreli lamináty na okrytovanie našej buggy. Tešíme sa na piatok. Konečne budeme môcť odskúšať, čo sme vytvorili.

Skúška buggy prebehla v poriadku, až na jednu malú haváriu, pri ktorej jeden zo žiakov neubrzdil a v závratnej rýchlosti 15 km/h zrovnal vešiak na bundy so zemou.

Po poďakovaní našim majstrom a rozlúčke s nimi sme si dali posledný nástup, poslednýkrát sme sa pozreli na dielňu a odišli sa pobaliť. Večer sme sa poslednýkrát stretli v bare, zahrali sa, porozprávali a pobrali sa poslednýkrát do našich izieb.

Sobota ráno. Berieme veci, kontrolujeme izby a odchádzame do autobusu aj s našou prácou, s elektrickou buggy.

Čo dodať na záver? Verím, že čas strávený v Nemecku bol pre nás všetkých dobrým oddychom, spoznaním medzi sebou, získaním nových kamarátov, ale hlavne osvojením si zručnosti a precíznosti. Ďakujeme a tešíme sa nabudúce.